Všeobecná história obce

Prvé osídľovanie

Osídľovanie nášho kraja prišlo spomedzi Karpát, keď sa v 5. storočí zo svojej pravlasti pohli slovanské kmene. Z južných predhorí proti prúdu riek prichádzali až po ich pramene. Prichádzali na miesta po predchádzajúcich národoch , alebo osídľovali nové. Neskôr sa dostali aj do údolia Víťazského potoka a Pohlodova. Nové usadlosti dostávali mená po ich zakladateľoch, charakteru prostredia alebo usadlosti.

Dá sa predpokladať, že aj územie Pohlodova a Víťazského potoka bolo osídľované prostredníctvom Šoltýsovcov. Vodca budúcich osadníkov Šoltýs dojednával s pánom podľa nemeckého vzoru zákupného práva, podmienky pre seba a budúcich sedliakov. Šoltýs sa stal dedičným richtárom svojich osadníkov. Mohol si postaviť dom, mlyn a dostal aj slobodný lán poľa. Mal právo súdiť previnilcov za menšie priestupky. Mohol všetko predať a slobodne sa odsťahovať. Jeho povinnosťou bolo dozerať, aby sedliaci riadne plnili dohodnuté povinnosti : ročnú daň – árendu pánovi – majiteľovi, odovzdávali zjednané naturálie a ročnú daň kráľovi. Každý mal právo všetko predať a odsťahovať sa za podmienky, keď nebol pánov dlžník. Treba pripomenúť, že také právne vzťahy medzi sedliakom a zemepánom neboli všade v Uhorsku. Inde boli sedliaci priamo podriadení pánovi a vystavení jeho nálade . Aj pomenovanie Pohlodova – Korlátvagasa a Witézmezo je pravdepodobne po ich zakladateľoch Šoltýsovcoch. V stredobosenskej oblasti sa nachádza chorvátska enkláva s mestom Vitéz . Možno aj prvý Šoltýs s osadníkmi pochádzal z toho mesta. V minulosti sa namiesto priezviska mnohokrát používal iba prídomok.

Názov Víťaz a rody spojené s touto oblasťou

O vzniku názvu obce existuje niekoľko legiend, medzi nimi aj tá , že názov usadlosti vznikol pri páde Tatárov, keď miestna osadníčka zabila vodcu tatárskej tlupy, ktorá po tomto hrdinskom čine utiekla. Lenže ani táto legenda sa nepričinila o názov prvej usadlosti. Totiž už pred tatárskym vpádom roku je nepriama zmienka z roku 1220 o Viťazskom potoku v listine uloženej v Košickom mestskom archíve. V roku 1245 dáva Spišský prepošt Matyáš chrámu sv. Ducha postavenému v Sygra (ŽEHRE) com. Jánom, desiatky z polovice Sygra a z územia na východ odtiaľ. V roku 1272 Ladislav IV. Potvrdzuje com. Rhcolphovi de Scepus časť územia v Sygra, danou mu Štefanom V. V roku 1588 sa spomínajú mená Salanczy – Wytezy Juraj a Ján, a v roku 1606 Ján de Kis Wytez. Plynie takmer 200 rokov nepretržitých nepokojov sprevádzaných zbedačovaním obyvateľstva, hladom a morom. Jezuiti zo Spišskej Kapituly sa snažia svojou misijnou činnosťou prinavrátiť ľud spod Braniska do Katolíckej cirkvi.
Za pomoci manželiek šľachticov zo Šarišského a Spišského hradu zakladajú v roku 1623 pútnické miesto sv. Anny na Kluknavských lúkach. Začiatkom 18. storočia v roku 1708 a 1710 v mestách a dedinách zúri mor. Na následky moru zomrelo až 2/3 obyvateľstva. Ľudí museli pochovávať aj do spoločných hrobov.

Prvé mená vo Víťaze

V rokoch 1715-1720 cisár vysiela do krajiny sčítacích komisárov stavu krajiny. Z ich záznamov sa dozvedáme, že v oblasti Braniska a Levočského pohoria bola veľká spustlosť, bieda a úbytok obyvateľstva. V roku 1726 sa proti Jánovi de Wytezy ohradzuje Berthóty, že používa šľachtický titul. A od toho obdobia rod. Salanczy prestáva používať v prídomku de Wytezy. V tomto storočí sa spomínajú aj ďalší potomkovia de Wytez, ale vplyv v dedine preberá rod Berthótyho a Hedryho. V polovici 18. storočia už je opäť väčšina obyvateľstva dediny katolícka. V roku 1732 hospodárilo 16 domácností. Objavujú sa aj prvé mená a priezviska poddaných, ako Andreas Hudák, Matias Uličný, Matias Kočík, Andreas Mikula, Matias Adam, Tomaš Poľak, Pavlis Kollár, Matias Varga, Matias Tomko, Matias Kováč , Andreas Husivarga, Ivanus Hovancz, Pavlus Semabaly, Joannus Lorincz, Andras Lorincz, Matias Adam, Tomáš Poľak , Ivanus Hovanecz, Pavlus Semabaly, Joannus Lorincz, Andreas Lorincz, Matias Marušin. Z roku 1753 Iskra Mihaly, Majcher Dzura, Broda Janko, Ondrec Onda, Olejarnik Onder, Štifko. Mária Terézia vydáva 13. júla 1773 Urbar, v ktorom sú uzákonené práva a povinnosti poddaných. V zozname poddaných čítame mená: Biroš Maceg, Hanak Tomko, Foriš Martin, Doľak Dzura, Faifer Kuba a Vanko, Čech Kuba, Janko Onder, Magda Dzura, Magda Janko, Majirník Mihaly, Minďar Dzuram, Fekete Vasko. V 70. rokoch 18. storočia rodina Berthótyovcov robí generálnu prestavbu miestneho kostolíka v barokovo – klasicistickom slohu. Prestavba bola ukončená v roku 1776. Zatiaľ sa nevie, kto je pochovaný v krypte pod kostolom, ale museli ich tam pochovať ešte pred 70. rokmi 18. storočia, ktorých bol vydaný zákaz pochovávať v kostoloch. Keďže sa v Urbare vydanom v roku 1773 medzi poddanými meno Salancy – Wytezy nevyskytuje, pôsobí tento rod ku koncu 18. storočia ako bohatší slobodní sedliaci.

Cholera a povstanie

V roku 1785 bolo územie Šarišskej župy rozdelené na 9 okresov. Susedná obec Široké sa stala sídlom služnovského okresu. Príchodom 19. storočia začína aj revolučné chvenie. Choroby, bieda, útlak a hlavne epidémia cholery, ktorá prenikla z Haliče v Poľsku na východné Slovensko roku 1831, boli príčinou sedliackeho povstania. Na východnom Slovensku povstalo 169 obcí a 45 000 obyvateľov. Cholera mala prudký nástup, smrť si vybrala svoju daň. Ľudia začínajú podliehať panike. Vzniká nedôvera a podozrenie na liečebné metódy.
Šíria sa fámy, že páni chcú otráviť nespokojných ľudí. Ľudia napadajú pánov a úradníkov. Vo Víťaze začína povstanie. Pod vedením desiatnika Mašľara, Hamráka a Rabatína zajali pánov a dali ich strážiť. K povstaniu sa pridali obce: Ovčie, Široké, Hrabkov, Hendrichovce, Krížovany, Klenov, Radačov a iné. Na sťažovanie podnotára z Víťaza, Prešovský podžupan Merše nariaďuje v našom kraji štatárium. Menší zbor stolice vyslal do Víťaza osobitnú vyšetrovaciu komisiu, stotinu vojska a časť zemianskej domobrany. Po príchode do Víťaza vraj našla miestnu honoráciu nad vykopanými hrobmi. Vzbúrenci nemali šancu proti dobre vyzbrojenej presile. Vzdávajú sa. Vyšetrovacia komisia zriaďuje na mieste súd, ktorý odsúdil uhliara Rabatína na trest smrti obesením a ostatných telesne potrestala. Odsúdený Rabatín bol okamžite popravený.

Zrušenie poddanstva

Revolučné obdobie v rokoch 1848-1849 prinieslo so sebou veľa zmien. Bolo zrušené poddanstvo. Toto zrušenie sa týkalo len urbariálnych poddaných s pôdou a 17 981 želiarov. V Šariši sa len 18% všetkej úžitkovej pôdy dostalo do rúk roľníkov, prevažná časť pôdy ostala naďalej v rukách zemepánov. V neprospech roľníkov bola riešená aj otázka vlastníctva pasienkov a lesov, pomocou ktorých zemepáni udržovali roľníkov naďalej v hospodárskej závislosti, takže príčin na nespokojnosť bolo dosť. Vládny komisár Šarišskej župy Frányi, aby získal ľud pre podporu maďarskej vlády, dal vytlačiť a rozdával medzi ľudom letáky v šarišskom nárečí, v ktorých sa vysvetľovali vymoženosti revolúcie v záujme ľudu a ktoré vyzývali ľud na obranu slobody. Aj predstavitelia slovenského národného hnutia žiadali úplne zrušenie poddanstva, ale neboli dôslední a neprešli k činom. Regrutovanie do maďarského vojska sa robilo často násilne, ale ani nábory do radov slovenských dobrovoľníkov neboli úspešné. Tak ako bol ľud pasívny k vojne, ktorá sa preťahovala a zaťažovala novými bremenami, tak na druhej strane vystupoval aktívne za úplne zrušenie zvyšok poddanstva. V roku 1853 Urbársky patent potvrdil zrušenie poddanstva a urbárskych povinností z roku 1848 a pridelil urbárom lesné pozemky podľa výmeny pôdy. Rok 1848 bol revolučný aj v národnom pohybe. Maďari žiadali viac práv od cisára a Slováci od Maďarov. Zo sporu o vládnu moc medzi uhorskou šľachtou a rakúskym cisárskym dvorom vznikla ozbrojená revolúcia, ktorá sa dotkla aj nášho kraja 5. februára 1849 sa strhla bitka medzi cisárskymi vojakmi a Maďarmi na Branisku, kde zvíťazili Maďari. S porazeným cisárskym vojskom bojovali aj slovenskí dobrovoľníci. V roku 1862 bola nariadená komasácia – oddelenie sedliackej pôdy od pánskej.

Pánske usadlosti

Starší občania spomínajú na pánske dvory, a to u Jána Zeleňáka, kde bola pánska usadlosť rodiny Ďurčákovej. Kameň s erbom tejto rodiny je umiestený na kaplnke sv. Jána Nepomuckého v centre obce. Po sedliackom povstaní vlastnil pánsku usadlosť Ďurčákovcov ich zať Študinský. Druhá pánska usadlosť patrila pánovi menom Tahy. Usadlosť sa nachádza na mieste, kde býva p. Bemard Bednár a Veronika Jenčová. Táto usadlosť zostala nedostavaná. K jeho panstvu patrili aj ovčiarne v susednom Ovčí. Neďaleko tejto usadlosti bola pánska majetnosť Kertisová, ktorá sa nachádza na pozemkoch, ktoré dnes vlastnia Strakoví, Štofaníkoví, Ondrioví a Gregoví.

Prvá svetová vojna

V roku 1914 vypukla prvá svetová vojna. Dňa 30. júla 1914 prišiel zo Širokého notár, aby upovedomil občanov o mobilizačnej vyhláške. Do 24 hodín musia všetci muži od 21 rokov do 42 rokov, ktorí spĺňajú podmienky mobilizačnej vyhlášky, nastúpiť ku svojim útvarom. Nastalo ťažké lúčenie. Potešovali sa tým, že vojna rýchlo skončí a že sa za krátky čas vrátia domov. Ale mýlia sa. Tak ako chlapci boli asentírované aj kone. Kone mali odvod v Chminianskej Novej Vsi. Tí, ktorí boli nevojaci, museli v jeseni v roku 1914 ísť na odvod tiež. Obec ostala skoro bez mužov, opustená a smutná.
V roku 1916 sa začína ukazovať nedostatok potravín. Ešte citlivejší nedostatok nastáva v roku 1917 a 1918. V roku 1917 boli z miestneho kostola sv. Ondreja vzaté dva zvony- sv. Urban a sv. Anna- na vojenské účely.
Z narukovaných sa nevrátilo 17 mužov. Mená týchto mužov sú vyryté na podstavci sochy Sedembolestnej Panny Márie, ktorá je umiestnená v kaplnke pri cintoríne. Sú to tieto mená: Ján Hudák, Štefan Skoloda, Róbert Pavlík, Mikuláš Pacovský, Ján Lacko, Imrich Kollár, Félix Štofila, Štefan Gavalier, Andrej Čech, Jozef Franc, Tomáš Galdun, Ján Iskra, Andrej Ungvarský, Tomáš Pacovský, Juraj Magda, Ferdinand Holub a Štefan Bahleda.
V roku 1918 po prvej svetovej vojne vzniká Československý štát, ktorý je vyhlásený 28. októbra 1918. V roku 1935 bol postavený pamätník padlým vojakom v prvej svetovej vojne pri cintoríne. Obyvatelia Víťaza si uctili padlých krásnou pietou Sedembolestnej, ktorá je umiestnená v otvorenej kaplnke.

Židia vo Víťaze

V roku 1919 vtrhla Maďarská červená armáda na Východné Slovensko. Táto udalosť sa dotkla aj dediny Víťaz. Židovské rodiny kolaborovali s okupačnou maďarskou červenou armádou. Po príchode československých légii boli všetci muži týchto židovských rodín odsúdení vojenským súdom a namieste popravení zastrelením. Sú pochovaní v spoločnom hrobe na mieste, kde sa nachádza židovský cintorín týchto obetí. Po tejto udalosti sa židovské ženy aj s deťmi z obce odsťahovali.

Obnova kostola sv. Ondreja

V roku 1922 sa začala veľká prestavba kostola sv. Ondreja. Drevené okná boli vymenené za železné. Ku kostolu bola pristavaná sakristia a nový chór. Ešte v roku 1922 bol znovu nadobudnutý zvon sv. Urban a v roku 1923 zvon sv. Anna. Obyvatelia obce si tieto zvony dávajú pokrstiť pôvodnými názvami zvonov, ktoré im vzala vojna. Na zakúpenie nových zvonov bola prevádzaná zbierka, na ktorú prispeli aj rodáci z Ameriky. Okrem trojice zvonov bola nad loďou umiestnená malá cengálka. Ňou oznamovali, keď niekto zomrel. V roku 1935 bol zakúpený aj nový organ.

Druhá svetová vojna

V septembri 1938 bola vyhlásená všeobecná mobilizácia. Na vojenskú službu museli nastúpiť všetci vojaci od 20 do 40 rokov. V roku 1939 bol vyhlásený Slovenský štát a následne sa rozpútala druhá svetová vojna. Dňa 18. januára 1944 museli nastúpiť do vojny aj muži od 16 do 60 rokov. Nastúpilo ich asi 98. Dňa 22. až 25.januára roku 1945 od Margecian cez Hrabkov smerom od Ovčieho pritiahla od Víťaza československá a sovietska armáda. Po troch dňoch bojov vytlačili Nemcov za Branisko. 25.januára vojaci obec opustili. Aj tento boj si vyžiadal ľudské obete.

Nový režim

V máji 1947 sa začalo v obci so stavbou Potravinového družstva. Prevrat vo februári 1948 priniesol zmenu aj do Víťaza. Nastúpil diktát komunistov. Dňa 11.7.1948 na základe vyhlášky Povereníctva vnútra bola obec z názvu Vitež na nový názov Víťaz. Obyvatelia obce však neboli novému režimu naklonení. Pri voľbách v máji z asi 500 voličov volilo spoločnú kandidátku národného frontu len 128 voličov. Dňa 9.júna 1948 bola vo farnosti Široké birmovka. Sviatosť birmovania udeľoval biskup Košickej diecézy Mons. Jozef Čársky. Dňa 20. novembra 1948 bola predĺžená autobusová trať zo Širokého do Víťaza. Na túto príležitosť sa obyvatelia obce pripravovali už rok a to výstavbou garáže pre autobus. Dňa 25. januára 1949 sa objavila na severnej časti oblohy polárna žiara. Javila sa ako ohromná žiara na oblohe. Vo februári komunistický režim previedol súpis majetku, na základe ktorého boli vyrúbané dodávky štátu, tzv. kontingenty. V tomto roku sa začalo s výstavbou spevnenej cesty cez obec. Koncom júna prebehla akcia podpisovania Ohlasu slovenských a českých katolíkov. V súvislosti s Ohlasom katolíckej akcie došlo v našej farnosti k výtržnostiam. Dňa 19. júna 1949 pri akcií ŠTB na fare v Širokom sa obyvatelia farnosti postavili na obranu správcu farnosti. Medzi odsúdenými z Víťaza bol aj Andrej Jenča, odsúdený na jeden rok nepodmienečne.
V roku 1950 bola elektrifikovaná časť Víťaz – Dolina. V roku 1953 sa začalo s výstavbou budovy Obecného úradu a Hasičskej zbrojnice. Táto stavba bola dokončená v roku 1955. Po odsťahovaní sa občanov Rómskeho pôvodu v roku 1953 priamo z obce, ostáva táto národnosť bývať už iba v časti Dolina.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

*

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.